Mravčekovia na cvičáku

Keď som sa v to sobotňajšie dopoludnie obzerala vôkol seba nemohla som ubrániť úsmevu. V mysli sa mi vybavila rozprávka z detstva o usilovných mravčekoch chystajúcich zásoby na dlhú studenú zimu. Boli všade vôkol mňa, len nevyzerali ako mravčekovia; vyzerali celkom ako moji kamaráti z cvičáku. V ten deň sa totiž konala brigáda na našom novom, konečne vlastnom pozemku v Rači, na ktorom by mal čoskoro vyrásť nový cvičák a ukončiť tak naše večné sťahovanie a hľadanie nových priestorov pre činnosť nášho klubu. Účasť členov klubu bola síce "povinná", ale všetci vieme, že výsledný počet ľudí, na takýchto akciách vždy závisí od ochoty jednotlivcov vzdať sa vlastného programu, či práva na víkendový oddych a ochoty prísť pomôcť. Preto ten úsmev - lebo nás bolo plno. Prišli takmer všetci, dokonca aj s rodinnými príslušníkmi. A ja som sa opäť presvedčila, že sme dobrá partia a keď treba, vieme spojiť sily a potiahnuť za jeden koniec. Každý priniesol čo mohol: motorové píly, hrable, fúriky, vyžínače, lopaty, vidly, ale hlavne dve ruky ochotné si "máknuť". Začali sme o deviatej ráno na lúke zarastenej krovinami, rákosím a niekoľkými stromami. Všetko čo bolo treba sme vypílili, pokosili, odťali a poodnášali preč. Odchádzali sme poobede o druhej z lúky, ktorá síce ešte veľmi neurčito, ale už celkom optimisticky ponúkala predstavu o ideálnej ploche pre nový cvičák. Jaro s Jankou nachystali pre každého fantastické alobalové tajomstvo na spôsob živánskej, Vlaďka s Ivanom upiekli koláč, sladkým prispela aj naša Majka. K dispozícii bol samozrejme aj pitný režim. Čaká nás ešte veľa roboty, určite ešte niekoľko brigád, presťahovanie kontajnerov, úprava prístupovej cesty, výstavba oplotenia, zatrávnenie..., kým nová plocha bude plne funkčná a začne slúžiť svojmu účelu. Ale! Už sme začali .....

Autor: Vierka Kocúrová